Bulharsko III. časť 21. 04. - 30. 04. 2006
24. 04. 2006 - pondelok
Už pri večerných prechádzkach v okolí táboriska nás zaujali tabuľky ukazujúce kamsi do kopcov a sľubujúce jaskyňu – Benkovskú, ktorá naozaj stála za to. Toť KPČ. Keďže očakávame príchod kamaráta Nikiho, tak sa prestriedame v jej obhliadke. Potom čakanie vzdávame a presúvame sa na Bieli Vit a na jeho začiatok, kdesi na najhornejšom hornom konci Rybarice, pod haťou pri moste. Spolu s nami čakajú aj dvaja Srbi, ktorí sa potom k nám pridajú. Pri nasadaní na vodu nám Srb medzi rečou vyzradí, že ja na vode prvý alebo druhýkrát. No, bude to zaujímavé, pomyslím si. A aj bolo. V disciplíne plávanie jednoznačne bodoval. Ale bol udatný, kým to nezabalil. Ten druhý na vodu radšej ani nesadol.
Tu sa rozhodneme prvýkrát nasadiť Pálavu. Absolvujeme na cca 10-11 km WW 2 s občasnými miestami WW3. Chachiho obtiažnosť vraví: „ Max. tripljus“. Sem-tam vrbičky, občas trochu drncanie, sem-tam sa rieka rozvetví, hlavne v spodnej časti. Asi v druhej tretine balíme Pálavku a presadám na kajak. Keď už obtiažnosť značne poklesla a únava stúpla, zdrháme z rieky a zháňame auto. Na večer sa presúvame na Čierny Osam, kde táboríme naproti VEC –i.
25. 04. 2006 - utorok
Ráno si čas na čakanie na Srbov krátime návštevou Trojanského monastyru, zase KPČ. Popritom vyberáme výstupné miesto. Po návrate na štart pre istotu preverujeme aj možnosť nástupu a veru bolo to rozumné, lebo hneď pod VEC-ou boli 2-3 vysoké stupne – vodopády, do ktorých by nebolo bývalo radno naskákať. Vyčínal pod nimi valček, ktorý mi veľmi hravý nepripadal, skôr sa zdal byť žravý. Srby zase excelujú, jeden dokonca na laminátke. Ten plastový – Boris to počase vzdáva. Ten druhý - laminátový ( Ali?) je zarputilý pádlista, aj keď občas trochu neohrabaný, ale má guráž. Rieka je pomerne príjemná. Takmer súvislá perej WW2, s občasným pestrejším miestom, vrbičkami, vetviacimi sa ramenami, z ktorých sa nie vždy podarí vybrať to správne. Chachiho obtiažnosť vraví: „ Max. tripljus“. Možno by to znieslo aj kvapku vody navyše. Záver pri monastyre je zase trochu pestrejší, ale v pohode. Dlžka úseku je cca 7 km.
Po vode sa s nami Srbi lúčia a my sa presúvame smerom na Ardu do Rodop. Cesta je pomerne dlhá a za tmy sa nám nedarí nájsť Chachim spomínané spacie miesta. Motáme sa a je zrejmé, že sme ich dávno prešvihli. Nakoniec sa vraciame nazad a stretávame sa s Chachim a snažíme sa nájsť miesto na spanie. Miesto pre našich 6 stanov, aj keď nás je len 8, zabral celkom jeden Žigulák, a tak spíme kdesi vo vysokej tráve, asi v obci Chvojno... Nie moc, líhať si hladní to už patrí, bohužiaľ, k občasným strastiam cestovania.
26. 04. 2006 - streda
Ráno múdrejšie a sýtejšie večera, ako praví ľudová múdrosť, tak sa hneď ináč dívame na svet. Dokonca aj Oskar svieti trochu a občas. Meníme plány a nejdeme na Ardu, ale ostávame pri Čepelárskej a Jugovskej reke. Keďže obtiažnosť počas predošlých dní zaznamenala klesajúcu tendenciu (aj keď Chachiho obtiažnosť vraví: „ Max. tripljus“), chcelo to pritvrdiť. Vyrážame teda na Jugovskú reku, kamsi do hôr, k akejsi priehrade. Šofér si veselo pospevuje: „Cesta je prach a šterk a udusaná hlína...“ Pred zjazdom k priehrade Barborka zaťala tlmiče, že po takej ceste nejde ani bohovi dolu. Tak sme po aplikovaní „gumy“ a ostatnej výbavy na seba vzali kajaky a nohy na ramená a zahájili zostup k priehrade. Od nej sme pokračovali malou hrebeňovkou s kajakmi cez kopček a znova zostup. Bol to vlastne taký suchý hydrotreking. Myslím si, že nejednému z nás by táto fáza aj stačila pre naplnenie dennej dávky outdoorových aktivít. Jirko s nami nejde a bude čakať pri ústí do Čepelarskej, kde by sa k nám pridal, ak budeme pokračovať. Aj keď Chachiho obtiažnosť vraví: „ Max. tripljus“, je to skutočne poctivé WW3 s jedným miestom WW4-4+. Po dlhom zvažovaní ho však kvôli času, isteniu a zostave radšej prenášame. Rieka je nádherná, v opustenom a neprístupnom údolí. Aj keď sem-tam je na brehu rybár, zdá sa neprístupná. Pre vodáka je prístupná len na začiatku a konci. Čo sa týka krásy a malebnosti vyrovná sa alebo aj predčí nejeden európsky vodácky skvost. Súvislý bystrý prúd s perejkami je v takmer pravidelných intervaloch prerušený nejakým spestrením v podobe technickejšieho miesta, skoku a pod.
Cestou sa ešte kocháme mostom odnikiaľ nikam, lebo cesta pri ňom dávno zanikla – jedná sa o starý kamenný klenutý turecký most. Pomaly prichádzame k sútoku s Čepelárskou rekou, kde sa rozhodneme prerušiť pádlovanie a už nepokračovať. Presúvame sa na Ardu. Cesta je pomerne dlhá, ale Chachi nás sprevádza neomylne na miesto štartu k VEC –i.. Ono nie je od veci, keď sa spí pri alebo vo VEC-i. Teplá voda, sprcha, WC..... Chachi nám predvádza sušenie neoprénu na agregátoch, ktoré sú mimochodom 50 rokov staré a československej výroby. Technická krása.
< predchádzajúce pokračovanie >
