II. časť 21. 04. - 30. 04. 2006
21. 04. 2006 –22. 04. 2006 piatok-sobota
V piatok podvečer vyráža z Michenic a Prahy československo-maďarský kontingent (My traja s Hankou a Jirko), ktorý sa má na krásnom modrom Dunaji pripojiť k slovenskému oddielu naletených vodákov.
Prichádzame s veľkými výčitkami a s malým oneskorením cca 10 min. (o 20.40)... a na lodenici je mŕtvo. Hlúpy vtip? Skrytá kamera? Kde sú všetci?
Nakoniec vysvitlo, že chybička sa vlúdila a defekt z pneumatiky vzduch vylúdil a tak sa Barborka omeškala. Keď sme pozháňali ovečky do košiara – vodákov do lodenice, začali sme do príchodu nášho ťahača naväzovať a nabalovať vlek. Samozrejme na prvýkrát, ako ináč - blbo. Aspoň sme ho mohli cestou párkrát vyrovnať a nacvičiť si to. Dočkali sme sa aj príchodu chlapcov z Kysúc, zbalili a dobalili ich k nám a nás k nim. V piatok sme stihli opustiť lodenicu až v sobotu. Bolo to však tesne. Povel: „Do regálu!“ nahnal účastníkov do voza krátko po polnoci a pohli sme sa vpred. Niežeby mi prekážalo, že nemáme zelenú kartu od vleku (potreboval ju istý človek na Kube). Niežeby mi prekážalo, že musím Rišovi hovoriť Maťo, lebo má bratov pas ( je to aspoň v rodine), ale kým sme neprekročili posledné hranice – srbsko – bulharské (cca medzi 14.00 a 14.30) akosi som nemohol poriadne spať. Až na výsostnom území Bulharska sa nám podarilo výrazne odľahčiť auto, keď sme vyhodili tie kamene, čo nám popadali zo srdca. Hneď sa ľahšie cestovalo.
K tomu však došlo až po cca 14-15 hodinách úmornej cesty. Auto, bohužiaľ, nebolo vybavené hybernátorom, tak sme si cestu užili dokonale, so všetkými kilometrami, hranicami a pod. Celí „tešíví“ pokračujeme po Bulharsku. Nástrahy hraníc a balkánskych ciest – rôzne vedomostné, „trpezlivostné“ a finančné kvízy, skúšky, testy, kontroly nás už po rokoch neprekvapujú a berieme ich ako samozrejmosť; aj keď nás netešia – hlavne poplatky. Nadväzujeme spojenie s Bulharmi a upresňujeme cieľ našej cesty – Teteven – malé KPČ* v kostole, kde Bulhari alibisticky odbijú svoju Veľkú noc. Niekoľkí z nás sa zapojili tiež a pálime sviečky za kamarátov a blízkych.
Pokračuje sa smerom do Rybarice, kde spíme na sútoku Kosnice (?) a Bieleho Vitu. Bulhari majú objednané jahňa v reštike, v rámci svojich veľkonočných rituálov. My však máme v hlavách len to jediné – stan - vodorovná poloha – spánok. Večer teda trávime oddelene, každý po svojom.
Po táborisku sa preháňa hladná bulharská žobravá krava. Trhá Bulharom stan, žerie chlieb. Chce sa nám spať. Možno, že je to už sen. Bohužiaľ, pre Bulharov a ich stan nebol.
23. 04. 2006 – nede3a
Ráno sme už trochu pookriali a konečne sme schopní aj nejakého vodáckeho činu. Pod vedením kamarátov Nikiho a Chachiho vyrážame na Čierny Vit. Ukazujú nám nasledujúce táborisko, kde v sérii vodopádov (asi štyroch) sa snažia odstrániť spadnutý strom, aby sme si vodopády mohli skočiť. Našťastie sa im to nepodarilo, ináč by sme tam museli naskákať. Samozrejme len tí, čo by chceli. Presúvame sa teda k štartu. Za vyššieho stavu vody sa dá začať aj vyššie, ale teraz, pri tomto stave to nejde. Sadáme na vodu, v podstate pri priesečníku dvoch tenkých modrých čiarok na mape.
Hneď tu máme niečo malé a jednoduché na rozjazdenie. Nakoniec sa z toho vykľulo celkom pekné zvezenie WW2, 3, 3+(4 –tvrdia zlé jazyky, ale nezdá sa mi). Chachiho obtiažnosť vraví: „Max. tripljus“. Trochu sme po ceste ešte rozhádzaní a spočiatku nám to veľmi nejde. Sme trochu neistí. Kajaky ešte nie sú správne odtlačené na zadky. Sem-tam si niekto dá rozplavbu voľným štýlom a krysí. Kde- tu sa prenáša, kto chce.
Asi v prvej tretine sa však prenáša rozostavaná priehrada, kde preliezame dierou ako Indiana Jones. Našťastie, nepadajú nám padacie vráta zvrchu a nesnažia sa robiť z nás nárez. Dávame si ho sami, na vode. Za prenáškou je obtiažny výjazd zo silného vracáku, ale chce to len poriadne sa oprieť o pádlo. Sklon a obtiažnosť sa hádam aj postupne zmierňuje, ešte to občas poskočí alebo sa to zhúpne malou perejkou, či maličkým „skočíkom“. Ideme v niekoľkých skupinách. Ochotný Niki zase obetavo zasahuje, navádza a vyťahuje pri padnutom strome v jednom úseku. Mnohí nedodržujú povestné: „Prelez, preskoč, ale nepodlez“ a pchajú tie kajaky pod strom a pchajú....Pred VEC** – ou nás Niki posiela z rieky von a pre údajný nedostatok vody si tu prenášame lode k táboru. Neviem, či to bol žartík z jeho strany alebo čo, lebo „prekodrcať“ sa to dalo. Tak si dávame aspoň čerešničku a skáčeme opakovane prvý vodopád. Prvýkrát slušne, ako sa má, no druhýkrát už ako komedianti - s opičkami, kotrmelcami, lopingami a eskimákmi. Tak sme sa teda rozjazdili.
S Nikim ešte vyháňame mančaft na kus spodného úseku a ja ostávam o suchom pádle a dolaďujem plány a logistiku s Chachim na nasledujúce dni. Po návrate mokrých kamarátov zo spodného úseku (cca 6 km WW2+) pod posledným vodopádom spíme na idylickom miestečku pri rieke. Dokonca máme aj prvý táborák.
< predchádzajúce pokračovanie >
