16. 04. 2004 - piatok
Odchod, cesta cez Maďarsko takmer bez problémov až na malý incident s maďarskou políciou. Dvaja chrabrí muži poskakujúci v prítmí s bielymi svetielkami po ceste v snahe nás zastaviť, skoro unikli pozornosti nášho šoféra, ktorý ich považoval za natriasajúce sa auto v protismere na nerovnostiach vozovky. Len tak, tak sme ich nenamotali na nápravu či príves. Po čestnom slove, že už budeme mať radi maďarských ochrancov zákona a poriadku a že ich nebudeme ohrozovať na živote a zdraví, a že sa za volantom vystriedame a to urýchlene, nás prepúš?ajú bez ujmy na peňaženke.
17. 04. 2004 - sobota
Na maďarsko srbské hranice prichádzame okolo tretej ráno. Kupodivu nič neplatíme ako tomu nebolo doposiaľ zvykom. Za to diaľnice = občas cesty necesty, tie nás čosi stoja. Okolo jedenástej so zaužitými zvykmi, poplatkami za hocičo a nič, prechádzame srbsko bulharské hranice a ťaháme na Sofiu. Zase sa nám dostáva milého pohostenia od tety " Bulharovej" ako pred rokom či dvomi. Nadväzujeme kontakt s bulharskými vodákmi, ktorý zvestujú zriedkavý výskyt vody v Rodopách - našom pôvodnom cieli. Biely a Čierny Vit a ani Biely a Čierny Osam, Arda, Čepinska rieka aj Čepelarska rieka nemajú vodný stav hodný odviazania lode z vleku. Tak si dávame rande v Rile a potom neskôr pokračujeme až do Pirinu. Cestou skúmame Džerman,o ktorom neskôr Bulhari prehlasujú, aby sme na ne spolu s Gradevskou a Melnickou rekou zabudli a škrtli a považovali za blbosť. Zrejme netušia aké hovadiny je schopný splaviť vodák našinec. Ale Džerman fakt v týchto miestach nestál za to.
Večer sa po chvíli dezorientácie pri Rilskej rieke a v planom úľaku, že má málo vody stretávame s našimi kamarátmi, Nikim, Chachim, Petkom a Milenom. Kým nás cestovná únava a dážď nezaženú do stanov utužujeme a budujeme družbu pomocou podporných a návykových látok tekutého skupenstva.
18. 04. 2004 - nedeľa
Bulhari nám vysvetľujú , že naša domnienka, že Rilská rieka nemá vodu je mylná. Bulhari majú na riekach často VEC- y ( Vodne Elektro Centrály) a tie s vodným stavom narobia dobrý chaos medzi jednotlivými úsekmi. Niekde rieku vycucajú inde ju pustia a zase chytajú a cucajú,....
Ráno sa presúvame hore prúdom na Rilský Manastyr. Nasleduje krátka a povrchná obhliadka kláštora, Bulhari zatiaľ sondujú vrch. Pod kláštorom pri sútoku Ilijnej Reky a Rilskej Reky sadáme na vodu. Splavujeme cca 6 km. Pekná voda na rozjazdenie. Obťiažnosť dosahuje tak WW 2-3, možno jedno dve miesta máličko ťažšie ( WW 3+, 4- ). Odborníci odhadujú okolo 6 m3. Rieka má pomerne slušný spád, ktorý sa miestami zmierňuje a tam sa rieka väčšinou rozlieva do ramien. Nebezpeeenstvo predstavujú padnuté stromy, ktoré môžu pribudnúť zo dňa na deň a jedna nesplavná hať ( cca 2 m ) - prenáša sa vpravo. Zuza raz kope a stráca pádlo, Niki však poskytuje náhradné, tak sa pokračuje. Napriek zime a studenej vode, bulharom nerobí najmenší problém vliezť do rieky. Na jednom mieste naši kamaráti Zuza, Milan, Vlado, Rišo sa zamotajú do železných traverz a podaktorí opúšťajú loi mokrou hlavou. Dopadne to však bez ujmy na materiálnych stratách, či stratách na životoch. Táboriť odchádzame nazad na sútok. Je tu pekný prístrešok s kozubom a lavičkami. Takéto hogofogo nemajú ani na Salzi. Dokonca sa večer vraciame pre Zuzine pádlo, ktoré šoféri nájdu pri večernej prechádzke. Bulhari si večer dávajú ešte aj vrch.
19. 04. 2004 - pondelok
Ráno sa zbierame na Ilijnú Reku a znova ten istý úsek zo včerajška. Bulhari ma pokúšajú na spodný úsek a dvakrát sa nenechám prehovárať a zrádzam kamarátov. Ostáva však s nimi Niki. Vodočet na Ilijnej reke pod mostíkom pri sútoku ukazuje 70 cm, na Rilskej Reke pred mostíkom cca v strede etapy na ľavom brehu 90 cm. Ilijná reka má slušný spád ale obtiažnosť na splavenom úseku cca 1,5 km nepresiahne WW2. Na Rilskej Reke pribudol akurát jeden padnutý strom.
Ja sa presúvam s Chachim , Petkom a Milenom na nižší úsek. Nasadáme cca 3-3,5 km nad dedinou Pastra na ceste ( z pravej strany cesty je v opornom múre akýsi budovateľský motív pod vodovodom ). Chlapci tvrdia že to je do WW 4, pod3a Nikiho WW 4+ až 5-. Každopádne to má slušný spád neprehľadné skoky či stupne. Ideme teda po dvoch a navzájom sa istíme. Ide sa s nimi v pohode a veľmi dobre, často prezeráme a hlavne istíme a tak človek má pocit bezpečia. Celý úsek trval cca 2 hodiny. Zo začiatku, keď nepočítam nástup, je pekná hustá WW4 s dobrým spádom , potom sa trochu spád a obtiažnosť zmierňuje a pred koncom to trochu znova naberá na spáde a obtiažnosti. Končí sa nad VEC - ou, nad pravotočivou zákrutou na konci dediny Pastra. Na jednom mieste- to vypadá na sifón - mám trochu problémik, ale prešlo to. Milen radšej prenáša - jazdí totiž na rodeovke Mr- Clean a je to chlapisko a má pár kíl navyše. Nakoniec to vzdáva a ide po ceste na koniec. Nie je to ďaleko, tak sa skoro stretáme, pendlujeme autá a ideme za našimi na obed do reštiky. Bulhar nám objednáva akési mleté mäso - takú podlhovastú fašírku a presúvame sa za účelom nákupu na Blagoevgrad a potom na Blagoevgradskú Bystricu za neustáleho vtipkovania na vodácke témy. Táborisko nie je také konfortné ako včera ale stačí, vylepšujeme ho prístreškom z celty.
predchádzajúca časť ďalšia časť
